Náhoda?

Keď sa pri pohľade na nočnú oblohu plnú hviezd aspoň na chvíľu prestaneme zaoberať každodennými povinnosťami, neraz si uvedomíme - aké je to vlastne pozoruhodné, že vôbec existujeme. Vtedy sa prirodzene vynárajú otázky, ktoré nemajú nič spoločné s prácou či peniazmi, ale otázky o pôvode sveta, o zmysle života a o tom, či je všetko okolo nás naozaj len výsledkom náhody.

Čím viac spoznávame vesmír, tým viac si uvedomujeme, ako pozoruhodne je usporiadaný. Planéty obiehajú po presných dráhach, fyzikálne zákony platia s presnosťou, ktorú možno vyjadriť rovnicami, a všetko od pohybu galaxií až po štruktúru atómu akoby podliehalo určitému poriadku. Objavujeme nie chaos, ale prekvapujúcu zrozumiteľnosť - zákonitosti, podľa ktorých sa celý vesmír riadi.

Je toto všetko dielom náhody? V modernej kultúre je rozšírený názor, že áno. Keď sa pýtame na pôvod vesmíru, života či vedomia, odpoveď „náhoda“ zaznieva veľmi často.. Vesmír vznikol náhodou. Život vznikol náhodou. Vedomie vzniklo náhodou. Myšlienka, že všetko je výsledkom slepých procesov bez zámeru, sa stala takmer samozrejmosťou. Lenže ak sa nad tým hlbšie zamyslíme, objaví sa v tomto vysvetlení trhlina.

Keď povieme, že niečo vzniklo náhodou, v skutočnosti sme iba pomenovali svoju neznalosť. Nevysvetlili sme, prečo existuje poriadok a odkiaľ sa vzali zákony, podľa ktorých sa tá "náhoda" vôbec mohla odohrať. Pred viac než tromi storočiami položil Leibniz zaujímavú otázku: „Prečo existuje niečo, a nie radšej nič?“ Možno ešte správnejšie by bolo položiť si túto otázku ako logickú úvahu:

Mohol vesmír vzniknúť z ničoho, bez pôsobenia niečoho a ešte si aj sám určiť vlastné pravidlá fungovania? Neprotirečí to najzákladnejšej logike, na ktorej stojí celé naše chápanie sveta?

Každý z nás je následkom svojich rodičov. Naši rodičia sú následkom svojich rodičov. Tí sú následkom svojich rodičov. Generácia za generáciou sa reťaz príčin a následkov stráca v minulosti. Čím ďalej sa po nej vydávame, tým viac sa približujeme k samotnému počiatku. Tento princíp sa však netýka len človeka. Ľudstvo je len drobnou súčasťou celého, nepredstaviteľne veľkého celku. Celá táto reťaz sa v skutočnosti tiahne naprieč celým stvorením – cez vznik planét, hviezd až po samotný zrod hmoty a času. Celý svet, všetko, čo existuje, podlieha rovnakému zákonu.

A tam, na samom začiatku tohto obrovského kozmického reťazca, nás čaká ďalšia nevyhnutná otázka: Čo bolo príčinou prvej príčiny? Na prvý pohľad sa zdá, že aj ona musí mať svoju príčinu. Lenže v tom okamihu prestáva byť prvou. Ak bola spôsobená niečím predchádzajúcim, potom skutočná prvá príčina leží ešte pred ňou. A tak sa dostávame do nekonečného regresu. Jedna príčina odkazuje na druhú, druhá na tretiu, tretia na štvrtú. Reťaz pokračuje bez konca. Nekonečný rad príčin totiž sám o sebe nič nevysvetľuje.

Predstavme si knihu, v ktorej by každá kapitola odkazovala na tú predchádzajúcu, no chýbala by v nej prvá strana. Taký príbeh by sa nikdy nemohol začať. Zdravý rozum nás preto nepustí ďalej – ak má táto reťaz dávať zmysel, musí existovať bod, kde sa otázka „čo bolo predtým“ jednoducho zastaví. Prvotná, nezapríčinená príčina preto nie je len odpoveďou na pôvod človeka, ale základným pilierom, na ktorom stojí existencia celého vesmíru.

Musí existovať prvotný zdroj, skutočnosť, ktorá nie je následkom ničoho iného. Prvá príčina musí byť preto nezapríčinená, nevznikla z ničoho, bola vždy. Nie preto, že by sme si to želali alebo neželali, ale preto, že samotná logika inú možnosť nepripúšťa. Ak by bola spôsobená niečím iným, už by nebola prvou.

Potom však vzniká ešte fascinujúcejšia otázka: Aká je povaha tejto prvej nezapríčinenej príčiny? Ak z nej vzniklo všetko, potom v nej musí mať svoj pôvod priestor aj čas, hmota aj energia, prírodné zákony, život, vedomie a napokon aj to, čo nazývame krásou. Krása je zvláštnym javom. Svet by mohol fungovať aj bez nej, a predsa sa s ňou stretávame na každom kroku. V tvaroch prírody, v hudbe, v umení, ale aj v obyčajných okamihoch každodenného života.

Podobne zvláštnym fenoménom je láska. Starobylá myšlienka hovorí: „Miloval som ťa prv, ako si bol.“ Nezávisle od toho, ako ju chápeme, poukazuje na niečo hlboké. Na predstavu, že vzťah, blízkosť a láska nie sú iba neskorým produktom vesmíru, ale môžu byť zakotvené už v samotných základoch bytia. Svet by mohol existovať ako chladný mechanizmus častíc pohybujúcich sa v priestore. Napriek tomu sa v ňom objavuje schopnosť milovať, obetovať sa, tvoriť, hľadať pravdu a túžiť po zmysle.

Čím viac o tom premýšľame, tým ťažšie sa dá veriť, že základom reality je iba slepá náhoda. Predstava, že z neosobných procesov napokon vznikla bytosť schopná premýšľať o pravde, kráse či dobre, vyvoláva ďalšie otázky.

Nie je rozumnejšie predpokladať, že charakter následku odráža charakter príčiny? Ak je vo vesmíre prítomný poriadok a zákonitosť, je logické predpokladať, že aj ich zdroj musel mať tieto vlastnosti. A rovnako to platí pre krásu či lásku. Zdá sa nepravdepodobné, že by boli len náhodným vedľajším produktom mŕtvej hmoty. Skôr sú stopou po niečom oveľa hlbšom – po prvej skutočnosti, v ktorej všetko živé nachádza svoj pôvod.

Práve preto človek už celé tisícročia dvíha zrak k hviezdam. Nerobí to len zo zvedavosti. Otázky po pôvode sveta, zmysle života či existencii Boha sa vracajú znova a znova naprieč kultúrami aj storočiami. V hĺbke duše totiž cítime, že vesmír nevznikol len tak pre nič za nič. Intuícia nás neustále vedie k tomu, aby sme objavili to podstatné. Niečo, čo je skutočným zdrojom existencie, zmyslu, pravdy aj lásky. Tá najväčšia otázka vlastne neznie, či Boh existuje, ale či je vôbec možné, aby neexistoval.