Odkaz našej generácie
Generácie sa vždy pýtali, čo z tej ďalšej vyrastie. Dnes však pred nami nestojí obyčajná generačná otázka, ale civilizačná výzva. Mladí ľudia čelia tlaku digitálneho sveta, ktorý formuje ich identitu rýchlejšie, než stíhajú dospieť. Úzkosť, osamelosť a vyhorenie sa stávajú novým štandardom — a my sa musíme pýtať, aký svet sme im vlastne odovzdávame?
Spomínam si, ako sa ma a mojich kamarátov rodičia neraz spýtali: „Čo ste vy za mládež, čo z vás bude?“ Ako neskôr vysvitlo, túto istú otázku dostávali aj moji rodičia od ich rodičov. A veru, aj ja často premýšľam nad touto otázkou v súvislosti so súčasnou generáciou mladých ľudí. Dá sa teda predpokladať, že takto to pokračuje z generácie na generáciu, a teda vlastne niet sa čoho obávať. Veď každá generácia je v niečom iná, špecifická a výnimočná, je motorom spoločenského pokroku, prehodnocuje doteraz zaužívané normy a zvyklosti. Vyzerá to, ako normálny generačný kolobeh, ktorý sa opakuje stáročia.
Ale potom sa ozve svedomie a pýtam sa sám seba, je to naozaj tak?
Nie je tu predsa len niečo, čo tu doteraz ešte nebolo? Prečo neustále rastie počet mladých ľudí, ktorí trpia vážnymi duševnými poruchami? Nečelíme namiesto bežným generačným rozdielom obrovskému tlaku digitálneho sveta, na ktorý naša psychika nie je evolučne pripravená?
Kedysi hranice normálnosti určovala viera, škola, najbližšia komunita, panovníci alebo spojenie so silami prírody. Dnes ich určuje globálny digitálny priestor. Mladí ľudia neporovnávajú svoju „normálnosť“ so spolužiakom z lavice, ale s vyfiltrovanou „realitou“ na sociálnych sieťach. Hranica úspechu, krásy a takzvaného šťastia sa posunula do nedosiahnuteľných výšok. To, čo bolo kedysi bežným, priemerným životom, dnes mladí vnímajú ako zlyhanie. Ako sa často pripisuje indickému mysliteľovi Jiddu Krishnamurtimu výrok: „Znakom zdravia nie je byť dobre prispôsobený hlboko chorej spoločnosti.“
Avšak myslím si, že sa neposúvajú len generácie, ale ruka v ruke s nimi aj samotná definícia toho, čo považujeme za normálne. Všetky tie vonkajšie zmeny a krízy sú však len slabým odvarom toho, čo sa odohráva pod povrchom. Dnes sa tá najväčšia revolúcia, no zároveň aj najväčšia tragédia odohráva vo vnútri mladých ľudí. Ak sa úzkosť, osamelosť a vyhorenie stávajú hromadným zážitkom celej jednej generácie, nestáva sa patológia novým štandardom?
Mám dojem, že sme svedkami neustáleho posúvania hraníc aj v morálno-etických otázkach. Aký je a bude náš odkaz – nás, ktorí sme to dopustili – našim deťom? Aký svet sme im to pripravili? Svet, v ktorom sme technológie naučili „myslieť“, ale človeka sme odnaučili cítiť. Svet, v ktorom sme posunuli hranice možného, no stratili sme kompas toho, čo je správne. Naším odkazom tak paradoxne nie je zlepšenie, ale prázdnota, ktorú teraz naše deti musia prežívať.
Cesta z tejto prázdnoty nevedie cez vypnutie internetu. Vedie cez zapnutie našej prítomnosti. Riešením je pestovať medziľudské vzťahy, rozhovory bez obrazoviek, ticho, v ktorom človek unesie vlastné myšlienky a tiež mať vo svojom okolí blízkych (komunitu), ktorá ťa nesúdi podľa počtu lajkov, ale objíme ťa, keď zlyháš. Mali by sme deti naučiť, že ich hodnota nie je merateľná algoritmom, ale vnútorným bohatstvom duše.
V priebehu najbližších 10-ich, 15-tich rokov sa pomaly dostane ku kormidlu generácia, ktorá nepoznala ten neobyčajne-obyčajný svet bez IT technológií. Verím, že sami, aj na základe vlastných skúseností prídu na to, čo má skutočnú hodnotu. My – starší im v tom môžeme byť stále nápomocní.