Odkaz našej generácie
Každá generácia si väčšinou vždy položí tú istú otázku: Čo len bude z tej ďalšej, čo z nej vyrastie a kam sa táto spoločnosť dostane? Dnes však pred nami nestojí len obyčajný generačný nesúlad, ale oveľa zložitejšia výzva. Mladí ľudia čelia nevídanému tlaku digitálneho sveta, ktorý formuje ich identitu rýchlejšie, než stíhajú dospievať. Úzkosť, osamelosť či vyhorenie sa pre mnohých z nich stávajú novým štandardom. Je preto najvyšší čas úprimne sa zamyslieť: Aký svet im to vlastne odovzdávame?
Spomínam si, ako sa ma a mojich kamarátov rodičia neraz spýtali: „Čo ste vy za mládež, čo z vás len bude?“ Ako neskôr vysvitlo, túto istú otázku dostávali aj moji rodičia od svojich rodičov. A veru, dnes sám často premýšľam nad tým istým v súvislosti so súčasnou generáciou. Zdá sa, že tento kolobeh pokračuje odvekým tempom a vlastne sa niet čoho obávať. Veď každá generácia je v niečom špecifická, prehodnocuje staré normy a stáva sa novým motorom spoločnosti.
Lenže potom sa ozve svedomie a pýtam sa sám seba – je to naozaj také jednoduché?
Nedeje sa tu predsa len niečo, čo tu doteraz nikdy nebolo? Prečo tak závratne rastie počet mladých ľudí s vážnymi duševnými problémami? Nečelíme namiesto bežným generačným rozdielom skutočnej kríze, na ktorú naša psychika nie je evolučne pripravená?
Kedysi hranice normálnosti určovala viera, škola, rodina, najbližšia komunita či priame spojenie s prírodou. Dnes ich stále silnejšie diktuje globálny digitálny priestor. Mladí ľudia už neporovnávajú svoj život so spolužiakom z lavice, ale s dokonale vyfiltrovanou realitou na sociálnych sieťach. Hranica úspechu, krásy a šťastia sa posunula do nedosiahnuteľných výšok. To, čo bolo kedysi bežným, priemerným životom, dnes mladí vnímajú ako zlyhanie. Indický mysliteľ Jiddu Krishnamurti raz poznamenal [wikipedia.org]: „Znakom zdravia nie je byť dobre prispôsobený hlboko chorej spoločnosti.“
Neposúvajú sa však len generácie, mení sa samotná definícia toho, čo považujeme za normálne. Všetky tie vonkajšie otrasy sú len slabým odvarom toho, čo sa odohráva pod povrchom – v ich vnútri. Úzkosť a osamelosť sa stávajú hromadným zážitkom. Aký je vlastne náš odkaz? Nás, ktorí sme to celé dopustili? Pripravili sme im svet, v ktorom sme stroje naučili myslieť, ale človeka sme odnaučili cítiť. Svet, v ktorom sme posunuli hranice možného, no stratili sme cit pre to, čo je správne. Priznajme si to, naším odkazom je zväčša chaos a prázdnota.
Cesta z tejto pasce nevedie cez mechanické vypnutie internetu. Vedie cez zapnutie našej skutočnej prítomnosti. Mladí ľudia dnes viac než kedykoľvek predtým potrebujú okolo seba komunitu blízkych, ktorí ich nebudú súdiť podľa počtu lajkov, ale podržia ich, keď zlyhajú. Riešením je vracať sa k živým vzťahom, viesť s nimi rozhovory bez obrazoviek a dopriať im ticho, v ktorom opäť začujú vlastné myšlienky. Deti musíme naučiť, že ich hodnota nie je merateľná žiadnym algoritmom, ale vnútorným bohatstvom duše.
V priebehu najbližších desiatich či pätnástich rokov sa kormidla pomaly ujme generácia, ktorá už nezažila ten neobyčajne obyčajný svet bez technológií. Verím však, že práve na základe vlastných skúseností a kríz sami prídu na to, čo má skutočnú hodnotu. A my, starší, im v tom môžeme a musíme byť stále nápomocní.
