Rok 2050 začína už dnes (úvaha o tom, ako dnešné rozhodnutia formujú budúci svet)

V ďalšej časti o informačných technológiách sa ponoríme do budúcnosti cez periodicitu a synchronicitu dejín s odkazom na obdobie okolo r. 2050. Nie preto, že budúcnosť poznáme, ale preto, že jej zárodky už dnes klíčia v našom svete a otázky o budúcnosti našich detí sa vynárajú čoraz naliehavejšie. Pozrieme sa cez optiku historických cyklov, Jungovej synchronicity a technologických trendov na to, prečo nás túžba po bezpečí a poriadku môže priviesť k digitálnej totalite.

Vo svete existujú fascinujúce koncepty, podľa ktorých sa dejiny nevyvíjajú lineárne, ale v opakujúcich sa vlnách. Periodicita vidí čas ako špirálu, kde sa vzorce vracajú v rôznych podobách — tak ako v živote jednotlivca, len v oveľa väčšom meradle.

Podľa Teórie generácií (W. Strauss a N. Howe) sa moderné dejiny opakujú v 80–90 ročných cykloch so štyrmi fázami: rozkvet, prebudenie, rozklad a kríza. Historici E. Gibbon či O. Spengler opisujú podobný rytmus civilizácií — narodenie, expanziu, rozkvet, úpadok a zánik. Ekonomické dejiny zas sledujú Kondratievove 50–60 ročné technologické vlny, v ktorých rast strieda stagnácia a kríza. Mnohé ďalšie štúdie naznačujú, že podobné cykly sa objavujú aj v kultúre, vede, politických systémoch, atď.

Synchronicita ukazuje, že rôzne kultúry či jednotlivci prichádzajú k rovnakým myšlienkam v tom istom období, hoci medzi sebou nemajú kontakt. Nejde o historický mechanizmus, ale o psychologickú metaforu, ktorá naznačuje, že ľudstvo čerpá zo spoločných vzorcov. Príklady sú mnohé: Jaspersova „osová doba“, súbežná stavba monumentálnych stavieb, či paralelné vedecké objavy. Nech už je vysvetlenie akékoľvek, podobné paralely sú v dejinách neprehliadnuteľné.

Prečo sa to deje? Materialisti tvrdia, že podobné podmienky vedú k podobným reakciám. Jungovská psychológia zas hovorí o kolektívnom nevedomí, z ktorého ľudstvo čerpá spoločné vzorce. Nech už je vysvetlenie akékoľvek, príklady periodicity a synchronicity sú v dejinách neprehliadnuteľné.

Čo z toho vyplýva pre nás? Obdobie okolo roku 2050 môže byť stabilné — cykly naznačujú obnovu inštitúcií a ekonomiky. No zároveň môže byť časom, keď vysoko rozvinuté technológie umožnia vznik digitálneho panoptika. Jedným z kľúčov k pochopeniu dnešného sveta je napätie medzi túžbou po pokoji a poriadku a rizikom kontroly.

Kde je háčik? Aby spoločnosť po rokoch chaosu obnovila poriadok, ľudia často dobrovoľne odovzdajú veľkú časť moci štátu výmenou za pocit bezpečia. Je to ľudsky pochopiteľné — dlhodobá neistota unavuje, človek začne túžiť po stabilite. To, čo teórie nazývajú „silnými inštitúciami“, však v praxi môže znamenať obmedzenie slobôd a tvrdú centralizáciu.

Krízové obdobia nemenia len inštitúcie, ale aj psychiku človeka. Objaví sa tichá únava, ktorá dáva prednosť pokoju pred autonómiou. Je to jeden z faktorov, ktoré môžu viesť k dobrovoľnému odovzdaniu slobody. Poriadok a predvídateľnosť sa stávajú hodnotou, ktorá ľahko preváži nad slobodou — najmä keď chaos trvá príliš dlho. V takej atmosfére vzniká ilúzia, že technológia je neutrálna: že algoritmy neklamú a nepreferujú nikoho. Technológia sa začne javiť ako racionálny opatrovník, pretože do nej projektujeme túžbu po jednoduchosti a predvídateľnosti..

Strach zo zložitosti tak otvára dvere centralizovaným systémom, ktoré sľubujú jednoduché riešenia. Všetko pôsobí efektívne, čisto, racionálne — a práve preto nebezpečne. Totalita nebude kričať. Bude pôsobiť starostlivo, ako systém, ktorý človeka zbavuje bremena rozhodovania. Táto psychologická dynamika môže byť motorom vzniku digitálneho panoptika.

Matematický historik Peter Turchin pomocou kliodynamiky naznačil, že spoločnosti vstupujú do období zvýšenej nestability približne v 200‑ročných cykloch. Jeho modely ukazujú, že „preprodukcia elít“ — stav, keď systém vytvorí viac ambicióznych kandidátov na moc, než dokáže uniesť — vedie k radikalizácii a oslabovaniu strednej triedy. Ak sa súčasná kríza nevyrieši zásadnými reformami, Turchin upozorňuje na možnosť dlhodobého rozpadu politického poriadku. Obdobie rokov 2040–2050 tak môže byť jedným z možných vrcholov tejto dynamiky.

Podľa Strauss–Howe kríza vrcholí už okolo rokov 2030–2035, zatiaľ čo Turchin vidí vrchol materiálneho rozpadu elít v rokoch 2040–2050. Časový rozdiel je malý a hoci obe teórie vychádzajú z odlišných predpokladov, ich dynamika sa prekrýva..

Prečo by bola totalita v roku 2050 iná? Ak by digitálna totalita vznikla, nebude pripomínať fašizmus či komunizmus 20. storočia. Nepôjde o ostnaté drôty, ale o neviditeľný digitálny aparát. Centrálne digitálne meny môžu odstrániť hotovosť a štát získa kontrolu nad každým finančným pohybom. Umelá inteligencia môže monitorovať správanie, biometrické dáta a predvídať rizikové vzorce. Sociálny kredit sa môže stať štandardom.

Z hľadiska cyklov je obdobie okolo roku 2050 bodom, keď spoločnosť bude hľadať stabilitu za každú cenu. Práve túžba po poriadku, kombinovaná s mimoriadne vyspelou AI, môže vytvoriť podmienky pre vznik režimu, pred ktorým varoval George Orwell.

Otázka na záver: Je vznik digitálnej totality skutočne reálny napriek technologickej zraniteľnosti, decentralizácii, prirodzenému spoločenskému odporu a geopolitickým rozdielom?

Záver: Analýza historických cyklov a technologických trendov naznačuje, že spoločnosť sa okolo roku 2050 môže ocitnúť v digitálnej totalite poháňanej túžbou po bezpečí po krízových obdobiach — ak sa nepostaví za ochranu súkromia, hotovosti, decentralizovaných technológií a za dobrovoľnosť digitálnych nástrojov. Takže nejde o osud, ktorý je vytesaný do kameňa.

Po desaťročiach chaosu a technologického pretlaku môže prísť generácia dnešných detí, ktorá odmietne pohodlný paternalizmus štátu, generácia, ktorá sa konečne poučí z chýb predošlých generácií, ktorá pochopí. Namiesto bezpečia si zvolí nezávislosť a autentickosť, namiesto kontroly zodpovednosť, namiesto algoritmického komfortu odvahu a múdrosť. Vráti sa k svedomiu a etike ako osobnej praxi — nie preto, že systém označí niečo za správne, ale preto, že to bude sama považovať za správne na základe svojho svedomia. Tak ako renesancia povstala z trosiek stredovekej dogmy, aj budúca obnova môže povstať z trosiek digitálnej závislosti.

Oblúkom sa tak vraciame k našej prvej téme: „Odkaz našej generácie“ a nádeji, že dnešné deti a mladí ľudia sami, aj na základe vlastných skúseností objavia, čo je skutočne dôležité. My, rodičia, im v tom môžeme byť teraz nápomocní.

Do celého vývoja však vstupujú aj ďalšie premenné. Z križovatky vedie viacero ciest, no tou najželateľnejšou je epochálny obrat v ľudskej kultúre, duchovný prerod. Dejiny totiž nie sú len sledom cyklov úpadku a obnovy; sú najmä oknom príležitostí a závisí od nás ľudí, či ich využijeme a vystúpime zo svojho tieňa, alebo sa doň opäť ponoríme.

Doslov autora:

Táto úvaha bola sformulovaná predtým, než svet obletel najnovší veľký rozhovor s Elonom Muskom pre týždenník The Economist (koncom júla 2026). Jeho slová mrazivo potvrdzujú naše najhoršie obavy. Musk v ňom vyhlásil, že do 10 rokov stratia peniaze svoj význam a ľudstvo definitívne stratí kontrolu nad umelou inteligenciou. Situáciu prirovnal k vzťahu medzi ľuďmi a šimpanzmi – akonáhle je rozdiel v inteligencii príliš veľký, rozhoduje ten inteligentnejší. Rok 2050 a otázky, ktoré prináša, tak v skutočnosti začínajú už dnes.