Dve cesty: Križovatka 2050

V tejto záverečnej reflexii o digitálnom svete sa pozrieme ešte ďalej – na dve možné cesty, ktoré sa pred nami otvárajú okolo roku 2050. Na prvý pohľad môžu pôsobiť takmer identicky, pretože obe sľubujú človeku stabilitu, pokoj a jasný poriadok. Ich prejavy sú však odlišné ako deň a noc. Na jednej strane stojí poriadok nadiktovaný zvonka - systém bez duše, a na druhej strane stabilita, ktorá sa rodí z hlbokej vnútornej pravdy. Oba tieto scenáre už dnes nenápadne klíčia v našom svete.

Ak chceme pochopiť podstatu tej prvej, technokratickej cesty, musíme sa vrátiť až do šestnásteho storočia. Ján Kalvín vtedy prišiel s myšlienkou predestinácie — s konceptom, že ľudský osud je napísaný ešte pred stvorením sveta a človek nemá skutočnú slobodnú vôľu. Po roku 2050 tento starý náboženský koncept pravdepodobne preberie umelá inteligencia. Nevytvorí však kódex viery, ale kódex moci. Systém postavený na neurálnych rozhraniach a biometrii nebude správanie ľudí len predpovedať, ale ho bude rovno predpisovať. Algoritmus určí, kto je rizikový, kto smie cestovať, kto má právo nakupovať a kto zostane na okraji. Slobodná vôľa sa zmení na ilúziu a človek sa stane len figúrkou v priestore, ktorý mu softvér milostivo vymedzí.

Tento digitálny kalvinizmus navyše nachádza oporu aj v myšlienke augustiniánskeho konceptu padlej vôle z tretieho storočia. Podľa neho je vôľa človeka po prvotnom páde do hriechu tak oslabená, narušená a naklonená zlu, že bez Božej milosti nedokáže konať dobro. Súčasná techno-totalita túto myšlienku zneužíva a prispôsobuje si ju: tvrdí, že ľudstvo je chaotické a deštruktívne, a že bez neustálej digitálnej navigácie zničí seba aj planétu. Systém sa tak pasuje do role spasiteľa. Ponúka nám akúsi digitálnu milosť: bude nám hovoriť ako máme žiť, čo máme vedieť, čo máme jesť, ako zachrániť klímu a koho voliť, pretože my sami na to nemáme kapacitu.

Tento tlak už dávno nie je len teoretický. Vidíme ho v plánoch Svetového ekonomického fóra, kde sa vlastníctvo nahrádza prenájmom pod rúškom globálnej zodpovednosti. Ekonómovia ako Yanis Varoufakis hovoria o novom techno-feudalizme, kde cloud nahradil pôdu a platformy sa stali novými hradmi, ktorým platíme rentu za samotné fungovanie spoločnosti. Dokonca aj strategické štúdie Pentagonu už dnes otvorene kreslia svet rozpadnutý na klimatické pevnosti, kde centralizovaný manažment riadi kritickú infraštruktúru. Všetky tieto modely smerujú k jedinému bodu: k premene človeka na predvídateľnú, kontrolovanú súčiastku obrovského stroja.

Lenže práve v kontraste s tým prichádza druhá možnosť — digitálny exodus.

Keď algoritmy definitívne uzavrú vonkajší priestor pre slobodu, človek bude prinútený hľadať ju tam, kde ju nikdy nehľadal a kde na ňu žiadny kód nedosiahne: vo svojom vnútri. Tlak systému totiž dokáže ovládať len to, čo je v nás povrchné — naše strachy, pudy a automatické reakcie. Práve týmito emóciami a túžbou po pohodlí nás systém ovláda.

Čo sa však stane, keď tento tlak presiahne únosnú hranicu? Človek zrazu precitne a pochopí, že podriadením sa prišiel o slobodu, o vlastnú tvár. Prestane sa báť, vystúpi zo svojho tieňa a začne konať na základe čistej vnútornej intuície. Pre algoritmus sa zrazu stane neviditeľnou anomáliou, bodom mimo všetkých grafov, pretože systém nevie predvídať človeka, ktorý stratil strach.

Tento vnútorný prerod odhaľuje, že pod nánosmi spoločenského programovania sa v každom z nás skrýva neporušená duchovná iskra. Človek nepotrebuje vládne biometrické senzory ani uhlíkové kvóty, aby žil v súlade s prírodou. Ak cíti bolesť vysychajúcej rieky alebo umierajúceho lesa ako svoju vlastnú, jeho úcta k životu sa stáva autonómnym zákonom, ktorý nepotrebuje vonkajšieho policajta. Slobodná vôľa v tomto kontexte prestáva byť len mechanickým výberom z možností, ktoré nám pripravil systém. Stáva sa tvorivou silou.

Zatiaľ čo jednotlivci, ktorí odmietnu digitálne pohodlie, budú systémom izolovaní, z duchovného hľadiska sa hlboko prepoja. Vzniknú nové, decentralizované spoločenstvá postavené na autentickej blízkosti a empatii, fungujúce úplne mimo dosahu neurálnych sietí. Umelá inteligencia tak ľudskosť nezničí — nechcene len splní úlohu nepriateľa, ktorý nás vyženie z duchovnej letargie.

Rok 2050 nie je nejakým vzdialeným bodom na horizonte. Je to priame pokračovanie našich dnešných únav, našich aj malých rozhodnutí a vnútorných zápasov. Možno sa svet skutočne prikloní k technokratickým modelom a dáta sa stanú jedinou menou moci. Možno budeme žiť v systéme, ktorý nás bude chrániť tak úzkostlivo, až nás začne dusiť.

No aj keby sa stalo to najhoršie, v každom z nás je a zostane niečo, čo sa nikdy nedá zmerať, predpovedať ani vypnúť. Niečo, čo nepatrí žiadnej inštitúcii ani protokolu a vďaka čomu - možno práve vtedy, keď sa všetky vonkajšie cesty uzavrú - človek pocíti jemnú, nevtieravú prítomnosť Boha. Nie ako dogmu, ale ako silu spojenia, tichý zdroj života, ktorý tu vždy bol a bude. A práve tam sa začne skutočný nový vek.