Kde sa stratila ľudskosť?

Zaznamenávame, meriame, sumarizujeme, analyzujeme a znova dokola ako obohratá platňa neustále sa točiaca na gramafóne zbierame informácie - civilizácia ich o sebe ešte nikdy nemala toľko, ako dnes. No napriek tomu sa nevieme zbaviť pálčivej otázky: Znamená to obrovské množstvo informácií, že sme múdrejší, ľudskejší a že lepšie rozumieme tomu, prečo vlastne žijeme?

Moderný svet sa veľmi zmenil. Meriame výkon, produktivitu, rast, kroky, kalórie, proste všetko. Lenže na sklonku života nikto z nás na grafy spomínať nebude. Vtedy sa objavia úplne iné otázky. Bol som dosť blízko tým, ktorých mám rád? Žil som pravdivo? Vedel som byť láskavý?

Práve tu sa asi najvýraznejšie ukazuje priepasť medzi technickým pokrokom a podstatou človeka. To, čo stúpa na grafe, nemusí rásť v našom vnútri. Technológie nám síce dali možnosti, o akých sa minulým generáciám ani nesnívalo, no zápas s vlastným sebectvom či pýchou zostáva rovnaký ako pred tisícročiami.

Problém nastáva, keď sa merateľný úspech stane jediným kritériom sveta. Štáty porovnávame podľa HDP, firmy podľa zisku a ľudí podľa príjmu. To, čo sa dá vyčísliť, získava všetku pozornosť. A to, čo je neviditeľné – ako dôvera, čestnosť či obyčajná súdržnosť, potichu ustupuje do úzadia. Pritom práve na týchto nezmerateľných veciach stojí celá kvalita nášho bytia.

Navyše sme sa ocitli pod tlakom neustálej aktivity. Každú voľnú chvíľu okamžite zaplníme displejom, správami a notifikáciami. Zvykli sme si prijímať veľké množstvo informácií, no čoraz menej času venujeme ich spracovaniu a hlbšiemu pochopeniu. Ticho sa stalo nepríjemným. A predsa, práve v tichu vznikajú otázky, ktoré dávajú životu smer. Bez nich človek ľahko uviazne v kolobehu povinností a spotreby bez toho, aby sa niekedy zastavil a zamyslel, kam vlastne kráča.

Bolo by naivné vedu a pokrok odmietať. Technológie sú vzácnym nástrojom, no nesmú sa stať naším cieľom. Spoločnosť je skutočne vyspelá až vtedy, keď rozvíja aj svoju múdrosť. Skutočný pokrok nespočíva v tom, čo všetko dokážeme zautomatizovať, ale v schopnosti tvoriť svet, kde sa ľudia učia empatii a vzájomnému rešpektu.

Materiálne zázemie je samozrejme dôležité. Človek, ktorý zápasí o holé prežitie, rieši iné starosti ako ten, kto má existenčné istoty. No ak tie istoty máme, je našou povinnosťou ísť ďalej.

Môžeme cestovať čoraz rýchlejším vlakom, no samotná rýchlosť nám nepovie nič o smerovaní. Ak má mať civilizačný rozvoj zmysel, musí sa dotknúť vnútra. Skutočným pokrokom dneška preto nie je ďalší krok v technológiách. Je to krok k sebe, k duši, k obyčajnej ľudskosti.