Digitálna anestéza
Digitálna anestéza je príbehom o tom, ako sme si zvykli tlmiť vlastné prežívanie technológiami. Sme neustále pripojení, no čoraz menej prítomní. Únik k obrazovkám nahrádza schopnosť byť sami so sebou, oslabuje vzťahy, mení vnútorné prežívanie a otvára dvere pohodlnej závislosti od systémov, ktoré sme sami vytvorili.
V článku Odkaz našej generácie sme zámerne použili vetu: „Svet, v ktorom sme technológie naučili myslieť, ale človeka sme odnaučili cítiť.“ Je to silné vyjadrenie, no slovo myslieť treba chápať obrazne a ľudstvo, prirodzene, nestratilo schopnosť cítiť. Nachádzame sa však v období, keď prežívanie emócií a budovanie skutočných vzťahov vyžaduje oveľa vedomejšie úsilie. Technológie nám totiž ponúkajú príliš pohodlné únikové skratky.
Kedykoľvek pocítime nepohodlie, smútok či nudu, reflexívne siahneme po
telefóne — bez jedinej chvíle na precitnutie. Týmto návykom len prehlušujeme
hlbšie, často nepríjemné pocity, namiesto toho, aby sme ich spracovali.
Postupne tak strácame schopnosť byť sami so sebou, so svojimi myšlienkami a
citmi. Je to strach z bolesti? Alebo obava, že niečo v nás nie je v poriadku?
Vplyv na vzťahy a komunikáciu
Sme prepojení s celým svetom, no často sa cítime osamelejší ako kedykoľvek predtým. Textové správy a lajky nahrádzajú očný kontakt a tón hlasu. Pri online komunikácii nezapájame zrkadlové neuróny, ktoré sú kľúčové pre empatiu. Namiesto toho, aby sme ju rozvíjali, strácame ju. Počet depresií u mladých rastie, zatiaľ čo schopnosť udržať pozornosť sa meria už len v minútach.
A je tu aj obyčajná ľudská slušnosť: ak som s partnerom, kamarátmi, rodinou či kolegami na obede alebo večeri a namiesto pozornosti voči nim sledujem telefón, je to prejav neúcty. Nie je to detail — je to signál, že digitálny svet má prednosť pred tým skutočným.
Ako sa mení vnútorné prežívanie
Zážitkov máme paradoxne stále viac, no ich vnútorná hĺbka sa vytráca. Začali sme všetko merať: kroky, kalórie, lajky, efektivitu, spánkové cykly. Orientujeme sa na výkon a optimalizáciu, zatiaľ čo spontánna radosť a čisté bytie ustupujú do úzadia.
Sme na dovolenke a namiesto toho, aby sme si vychutnali západ slnka, natočíme video — len aby sme ho rýchlo zavesili na sociálne siete a opakovane zažívali krátky príval dopamínu z lajkov. Pozrite, kde som. Pozrite, čo robím. Je to super, však?
Nežijeme prítomný moment, ale to, ako ho odprezentujeme iným. A tým sa nesmierne ochudobňujeme.
Technológie emócie neberú — len ich prefarbujú
Technológie nám emócie nielen oslabujú, ale dokážu ich aj sprostredkovať — napríklad videohovorom s rodinou na druhom konci sveta. Problém teda nie je v samotnom mobile, ale v dávkovaní jeho používania.
Riziká spojené s umelou inteligenciou
Najskôr treba povedať, že nevyužívať AI rozumným spôsobom by bola chyba. AI je užitočná pri zbere a vyhodnocovaní dát, pri diagnostike chorôb, pri hľadaní nových liekov, pri tvorbe webových stránok či pri učení sa nových vecí. Dokáže človeka viesť k premýšľaniu, ak kladie správne otázky.
Ale.
Keďže sa ukazuje, že v mnohých oblastiach predčí človeka a neustále sa zlepšuje, očakáva sa, že časom bude vedieť operovať, vŕtať zuby, riadiť mestá, súdne procesy, vyhlasovať verdikty, spravovať distribúciu vody a elektriny. Bude sa javiť ako neutrálna, spoľahlivá, neúnavná.
A práve tu je riziko.
Môže sa stať, že jej postupne odovzdáme kompetencie, až začneme strácať schopnosť riadiť vlastnú spoločnosť. Staneme sa neschopnými, vydierateľnými a plne závislými od AI, ktorá bude spravovať kritickú infraštruktúru.
Kto bude určovať jej normy? Čo ak sa bude zneužívať na sledovanie ľudí či ovplyvňovanie verejnej mienky — podobne ako sa to už dnes deje na sociálnych sieťach vypínaním nielen nevhodných, ale aj nepohodlných profilov?
Možno sú tieto otázky predčasné. Ale nepodceňoval by som ľudskú náklonnosť k pohodlnosti a „schopnosť“ človeka zneužiť akýkoľvek vynález.
